Łukašenka: My «haspadary», a nie «spadary». A ludzi, što zabłudzili ŭ Siecivie, pierastajuć być svabodnymi
«Kudy b ni ciahnulisia našy rodavyja karani, jakuju b vieru ni vyznavali, my — dzieci biełaruskaj ziamli. My možam pa-roznamu aceńvać vopyt minułaha, ale peŭna hladzim u adnym kirunku, razam stvarajučy svaju budučyniu, — zajaviŭ. Alaksandr Łukašenka na ŭračystym schodzie, pryśviečanym Dniu Niezaležnaści. — I pakul my razam, my źjaŭlajemsia praŭdzivymi haspadarami svajoj ziamli. Mienavita «haspadarami», a nie «spadarami», — zaŭvažyŭ jon.
Alaksandr Łukašenka padkreśliŭ važnaść padtrymańnia miru i raźvićcia partniorstva ź dziaržavami jak Jeŭropy, tak i byłoha SSSR. «Za svaju niezaležnaść my ŭžo pierapłacili. Tamu budziem rabić usio mahčymaje, kab zachavać mir nie tolki na svajoj ziamli, ale i pieraścierahčy žycharoŭ płaniety ad paŭtareńnia strašnych urokaŭ historyi. Uśviedamlajučy siabie nieadjemnaj častkaj Jeŭropy i postsavieckaj prastory, my praciahvajem ruku družby i supracoŭnictva usim», — zajaviŭ jon i padkreśliŭ, što Biełaruś nie budzie vybirać pamiž Zachadam i Uschodam. «Naš narod vybiraje niezaležnaść, mir i partniorstva. My vybirajem Biełaruś!» — skazaŭ Łukašenka.
«Biełarusy byli adzinyja ŭ svaim vybary i razam bolš za dva dziesiatki hadoŭ tamu vyznačyli 3 lipienia — datu vyzvaleńnia horada-hieroja Minska — hałoŭnym dziaržaŭnym śviatam, — skazaŭ jon. — U hady Vialikaj Ajčynnaj vajny, u dalokim sorak čaćviortym, bitva za stalicu našaj Radzimy stała vyrašalnaj u losie naroda. U losie niaprostym na praciahu mnohich stahodździaŭ jaho isnavańnia».
Alaksandr Łukašenka adznačyŭ, što prodki sučasnych žycharoŭ Biełarusi zaŭsiody imknulisia žyć u siabroŭstvie z susiedziami i nikoli nie imknulisia zajmieć čužoje, adnak terytoryja krainy stahodździami stanaviłasia arenaj vajennych dziejańniaŭ.
«U žyćci roznych pakaleńniaŭ jość jarkija i natchnialnyja prykłady. Jość i takija, jakija ciažka zrazumieć i vielmi składana rastłumačyć. Ale, peŭna, nielha zabyć. Heta — naša minułaje, da ŭrokaŭ jakoha treba viartacca, kab nie stracić budučyniu. Asabliva, kali heta minułaje stała dla nas sumnym vopytam. I abaviazkova, kali jano hieraičnaje», — skazaŭ prezident Biełarusi.
«Tamu, źviartajučysia da stahodździaŭ byłych, uspaminajem, jakim doŭhim i ciažkim byŭ šlach da atrymańnia nacyjanalnaj dziaržaŭnaści. Jak niaprosta biełarusam było źbierahčy svaju etničnuju samabytnaść. Ale našy prodki zmahli, i heta stała pieršym krokam da niezaležnaści», — zajaviŭ Alaksandr Łukašenka.
«Tut, na našaj ziamli, źjaviłasia pieršaje pieradavoje siaredniaviečnaje prava, jakoje lehła ŭ asnovu kanstytucyj mnohich dziaržaŭ, byli tut napisanyja i nadrukavanyja pieršyja padručniki i hruntoŭnyja navukovyja pracy, — adznačyŭ kiraŭnik dziaržavy. — Niamała viadomych palitykaŭ i dziaržaŭnych dziejačaŭ, vojenačalnikaŭ i vučonych — našy suajčyńniki. Dziasiatki nacyjanalnych hierojaŭ roznych krain — vychadcy ź Biełarusi».
«Usie hetyja fakty i ludzi, jakija ŭsłavili našu ziamlu, dajuć nam prava hanarycca svaim pachodžańniem», — padkreśliŭ jon.
Historyju dziaržaŭnaści jon źviazaŭ z savieckim pieryjadam. «Amal stahodździe nazad z naradžeńniem BSSR Biełaruś upieršyniu zdabyła zakonny palityčny i jurydyčny status», — zajaviŭ Alaksandr Łukašenka. Jon, u pryvatnaści, adznačyŭ, što ŭ krainy tady źjaviłasia dziaržaŭnaja simvolika, byli adčynienyja vyšejšyja navučalnyja ŭstanovy, hučniej zahučała rodnaja mova.
«Na kartach śvietu byli paznačanyja pieršyja terytaryjalnyja miežy biełaruskaj respubliki, jakija ledź nie ścierli z tvaru ziamli hitlerskija akupanty», — skazaŭ prezident.
Jon padkreśliŭ, što ŭ hady Vialikaj Ajčynnaj vajny nie tolki samastojnaść abo suvierenitet dziaržavy, ale i samo prava biełaruskaha naroda na isnavańnie było pastaŭlena pad pahrozu. «Davajcie bieź iluzij hladzieć na padziei tych hadoŭ. Słavianie byli asudžanyja na źniščeńnie, jak i inšyja narody Savieckaha Sajuza. Mienavita tamu plačom da plača jany zmahalisia z fašyzmam da apošniaha ŭzdychu. Za svaju ziamlu i svoj rod addavali žyćcio. Prosty i zrazumieły łozunh «Za Radzimu» ŭzdymaŭ z akopaŭ, vioŭ u boj mužčyn, žančyn i navat dziaciej», — adznačyŭ jon.
Jon zaŭvažyŭ, što ŭdałosia nie prosta vyžyć, ale ŭ sajuzie ź inšymi narodami pieramahčy, pakazać prykład pieramožnaj siły adzinstva i zhurtavanaści nacyj. «Ździejśnili vialiki podźvih i praciahvali jaho ździajśniać u ciažki paślavajenny pieryjad. Biełaruś uzdymali z ruin i popiełu ludzi, jakija pryjechali da nas žyć i pracavać z samych roznych kutkoŭ Savieckaha Sajuza. Mnohija ź ich stvaryli tut siemji, pabudavali damy, nabyli druhuju Radzimu. Uraśli ŭ hetuju ziamlu karaniami novaha radavoha dreva paślavajennaha pakaleńnia. Usio heta źviazała sapraŭdy kreŭnymi suviaziami naš narod z narodami SSSR. Mienavita tamu słovazłučeńnie «brackija narody» dla biełarusaŭ — nie pusty huk i nia fihura movy. Heta słavianskaje adzinstva nikoli i nikomu nie ŭdasca razarvać i pieramahčy!» — padkreśliŭ kiraŭnik dziaržavy.
Pavodle słoŭ Alaksandra Łukašenki, u hieraičnym minułym dziadoŭ i pradziedaŭ prajavilisia vola, mužnaść, śmiełaść i sapraŭdny patryjatyzm biełaruskaha naroda. «Pamiatajučy, čyje my spadkajemcy, viedajem, chto my. Razumiejem, jakija siły i mahčymaści zakładzieny ŭ naš hienietyčny kod. Uśviedamlajem, što zachavać biełaruskuju ziamlu pryhožaj i svabodnaj — heta śviaty abaviazak pierad pakaleńniami, što padaryli nam mir i svabodu, hałoŭnaje abaviazacielstva pierad dziećmi i ŭnukami», — zajaviŭ jon.
«Naša palityka zastaniecca niaźmiennaj», — skazaŭ Łukašenka. «Biełaruś — dziaržava dla naroda. Usio, što my stvaryli, stvarajem i budziem ŭvasablać u žyćcio, słužyć vyklučna hetaj mecie», — zajaviŭ jon.
Jon adznačyŭ i šerah dasiahnieńniaŭ. «AES, jakaja budujecca, zabiaśpiečvajučy enierhietyčnuju biaśpieku krainy. Uščylnuju nablizilisia da ličbavaj transfarmacyi ekanomiki, razumiejučy, što ŭ sučasnym śviecie inakš niemahčyma», — dadaŭ jon.
Vyrašajučy zadačy ŭ halinie ekanamičnaj biaśpieki, nielha ihnaravać novyja vykliki i pahrozy treciaha tysiačahodździa, ličyć Alaksandr Łukašenka. «Nam treba budzie jašče šmat zrabić u śfiery abarony svajho infarmacyjnaha pola. Heta adno z najvažniejšych umoŭ unutranaj stabilnaści, a značyć, i niezaležnaści, — skazaŭ jon. — Mir «bieź miežaŭ», ale i časam biez maralnych pryncypaŭ šmat u čym farmirujuć siońnia papularnyja krynicy navin — internet, sacyjalnyja sietki, mesendžary i inšaje. Ludzi, jakija zabłukali ŭ Suśvietnym pavucińni, jakija dazvolili manipulavać svajoj śviadomaściu, pierastajuć być svabodnymi».
Pa słovach kiraŭnika dziaržavy, na prykładach asobnych krain možna ŭbačyć, jak demantaž dziaržaŭ pačynajecca z chaosu ŭ hałovach hramadzian, ź ihnaravańnia zakona, z admovy ad ahulnačałaviečych normaŭ žyćcia. «Sfabrykavanyja naviny, iłžyvyja aryjenciry stali hałoŭnaj i dziejsnaj zbrojaj sučasnaści. Ź jaho dapamohaj źniešnija hulcy vajujuć čužymi rozumami i «ŭzryvajuć» hramadstva zsiaredziny. Što my hatovyja supraćpastavić hetamu? U pieršuju čarhu — svaje vartaści, svaju praŭdu, historyju svajho naroda, vopyt i mudraść, jakija my zdabyli za čas raźvićcia i stanaŭleńnia biełaruskaj dziaržaŭnaści», — zajaviŭ Łukašenka.