«Sialanie sumavali nie pa Polščy, a pa svajoj ziamli», — Sidarevič jasna i prosta tłumačyć, što treba viedać pra 17 Vieraśnia
80 hadoŭ tamu adbyłasia adna z najbolš značnych padziej u historyi našaj krainy — abjadnańnie Uschodniaj i Zachodniaj Biełarusi. I pa siońnia nakont toj padziei nie ścichajuć histaryčnyja sprečki. Adny ŭvažajuć hetuju datu jak śviata, inšyja kažuć pra šmatlikija achviary, jakija pryniesła 17 Vieraśnia. Pra značnaść padziei my pahutaryli z historykam Anatolem Sidarevičam.
«Naša Niva»: Jak tak stałasia, što Biełaruś akazałasia padzielenaji miž Rasijaj i Polščaj?
Anatol Sidarevič: Hruntoŭnuju historyju padziełaŭ Biełarusi jašče nichto nie napisaŭ. Biełaruskija ziemli dzialili kajzier i Litva, kajzier i Ukraina (1918). U 1919 hodzie try hubierni sabie adarvała balšavickaja Rasija. Potym jana dzialiła našy ziemli ź Litvoj i Łatvijaj (1920),
a taksama z Polščaj (1921). Hety apošni padzieł niekatoryja nazyvajuć paktam Piłsudskaha — Lenina. Dumajecca, termin słušny.
Narešcie ŭ 1923 hodzie novyja ŭschodnija miežy Polščy aśviacili svaim rašeńniem ambasadary Vialikabrytanii, Francyi, Italii i Japonii. Praŭda, i Biełarusi što-kolečy zastałosia: šeść niapoŭnych pavietaŭ Minskaj hubierni dy drobnyja častki Vilejskaha pavieta Vilenskaj hubierni.
«NN»: Ci varta pryznavać lehitymnaść Ryžskaj damovy?
AS: Kali pryznavać prava Polščy na ryžskuju miažu, to treba admovicca ad terytaryjalnaj cełasnaści našaj dziaržavy. Zrešty, Ryžskaja damova była skasavana Savieckim Sajuzam 17 vieraśnia 1939 hoda. A potym byli Jałta i Patsdam, byli damovy ab miažy pamiž SSSR i Polskaj Narodnaj Respublikaj, była Narada ŭ Chielsinkach (1975), jakaja pryznała pryncyp nieparušnaści pavajennych miežaŭ. Ja maŭču pra sumnaviadomy Budapiešcki miemarandum. Kali peŭnaja častka palakaŭ i siońnia hladzić na Biełaruś jak na kresy, to im treba nahadvać pra ŭsie hetyja akty. Kali hetyja akty nie pryznavać, to Polščy daviadziecca admovicca ad naturalnaj miažy pa Odry i Nysie, addać Niamieččynie ładny kavałak svaich ciapierašnich zachodnich i paŭnočnych ziemlaŭ. Hetyja ziemli Polšča atrymała ŭ jakaści kampiensacyi za straty na ŭschodzie. Ja čytaŭ u knizie ŭspaminaŭ Vojciecha Jaruzielskaha, što mudry Čerčyl u čas vajny skazaŭ dziejačam polskaha emihracyjnaha ŭrada: «u 1920‑m Polšča nadta daloka zajšła na ŭschod».
«NN»: Jak žyłosia prostym biełarusam pry polskaj uładzie? Sapraŭdy, dźviery kaŭbasoj padviazvali?
AS: I blincy na try baki masłam mazali… A kali adkinuć žarty, to ŭspaminajecca sustreča ŭ 2011 hodzie z apošnimi žycharkami vioski Zabiareźzie Pinskaha rajona. Heta śpiecyfičnaja vioska, kolišni falvarak, častka majontka Ježy Asmałoŭskaha, taho samaha Asmałoŭskaha, jaki ŭ 1919—1920 hadach stajaŭ na čale polskaj akupacyjnaj ułady ŭ Biełarusi, byŭ hienieralnym kamisaram cyvilnaj upravy ŭschodnich ziemlaŭ. Rabotnikami ŭ falvarku byli vyklučna ryma-katoliki, jakija pryjechali ci nie ź Vilenščyny. I voś, udovy hetych katolikaŭ, kali havorka zajšła pra «polski čas», skazali mnie i linhvistu Juryju Čarniakieviču: ničoha dobraha ad ich, palakaŭ, my nie bačyli. Heta hučała (dla mianie, prynamsi) niečakana, bo ichnija mužy-katoliki, jakich ja viedaŭ z malenstva, pisalisia palakami. (A havorka ŭ Zabiareźzi, adznaču ŭ dužkach, była amal akademična biełaruskaja.)
Nendza ŭ nas, u paŭnočnaj častcy Pinščyny, była žachlivaja. Nie dumaju, što značna lepš było ŭ inšych miascovaściach Zachodniaj Biełarusi. Bieźziamielle, małaziamielle, šmatlikija padatki, štrafy… Hrošy z Zachodniaj Biełarusi išli na razbudovu mietrapolii, na ŭtrymańnie niemałoha, ale technična adstałaha vojska i ŭtrymańnie na zachoplenych ziemlach vielizarnaha administracyjnaha i karnaha aparatu. Nu, i na polskija škoły, jakija razhladalisia jak srodak asimilacyi našaha naroda. Polskim nastaŭnikam žyłosia nieparaŭnalna lepš, čym savieckim, choć i tyja, i tyja vykonvali dziaržaŭny zakaz.
Ja byŭ by nieabjektyŭny, kali b skazaŭ, što nie było nastalhii pa «polskim časie». Trapiŭšy ŭ kałhasny pryhon, maje ziemlaki sumavali nie tak pa Polščy ź Piłsudskim i Maścickim, jak pa tym časie, kali jany mieli svaju ziamlu i byli haspadarami na joj.
Paśla taho, jak Mikita Chruščoŭ uvioŭ harantavanuju apłatu pracy ŭ kałhasach i piensii dla kałhaśnikaŭ, nastalhija vyparyłasia i źjavilisia žarty pra dźviery, zaviazanyja kaŭbasoj, i blincy, na try baki mazanyja. Maładyja padśmiejvalisia sa starych. Adbyłasia savietyzacyja majho pakaleńnia zachodnich biełarusaŭ.
«NN»: A jak žyłosia tym biełarusam, jakija adstvojvali svaju biełaruskaść? Ci była Polšča represiŭnaj dziaržavaj u dačynieńni biełaruskich palityčnych dziejačaŭ?
AS: Tut dva pytańni. Adkazvaju na pieršaje. Byli ŭ Polščy takija dziejačy, jak Vincenty Vitas i Vojciech Karfanty. Pieršy ź ich zajmaŭ pasadu premjer-ministra ź lipienia 1920‑ha pa vierasień 1921‑ha — u čas, kali balšaviki išli na Varšavu, kali ich z francuzskaj i amierykanskaj dapamohaj ad Varšavy adkinuli da Minska, kali byŭ padpisany Ryžski traktat… Karfanty — taksama adzin z ajcoŭ Polskaj Respubliki. Jon uvajšoŭ u historyju jak toj, chto chacieŭ dałučyć Sileziju da Polščy, i niamała dziela hetaha rabiŭ. U druhim kabiniecie Vitasa jon byŭ vice-premjeram. I voś, piłsudčyki abodvuch ich kinuli ŭ Bresckuju krepaść, miakka kažučy, źnievažali tam, a potym stvaryli im taki režym, što jany musili vyjechać za miažu. Skažycie, jak mahli pačuvacca, prykładam, Anton Łuckievič i ksiondz Vincent Hadleŭski ŭ toj dziaržavie, u jakoj niaŭtulna pačuvalisia navat jaje ajcy?
Na druhoje pytańnie ja, zdajecca, adkazaŭ, kali adkazvaŭ na pieršaje. Dadam: ź viadomych mnie zachodniebiełaruskich litarataraŭ, jakija vystupali ŭ druku, bolš za pałavinu prajšli praz polskija turmy. Simvałam sanacyjnaha režymu ŭ Zachodniaj Biełarusi staŭ kancłahier u Kartuz-Biarozie.
Vina polskich uładaŭ pierad Biełaruśsiu ŭ tym, što svajoj nacyjanalnaj, relihijnaj i sacyjalnaj palitykaj jany kamunizavali naš narod. Prasavieckija i antypolskija nastroi byli vielmi mocnyja. Viedaju pa svajoj vioscy Zadubje Hancavickaha rajona (piać viorst ad pamianionaha tut Zabiareźzia). Polskija funkcyjaniery dajšli da taho, što navat baptystaŭ zapisvali ŭ balšaviki i kidali ŭ turmy. Moj dziadźka, taksama baptyst, sustreŭ 17 vieraśnia ŭ Kartuz-Biarozie. Praŭda, prasavieckaha nastroju ŭ jaho nie było, bo hod na dziesiać raniej jon pabyvaŭ u BSSR i paśpieŭ rasčaravacca ŭ kamuniźmie. U kaho ni pytaŭsia ŭ našaj vioscy, usie rasčaravalisia ŭ savietach da pačatku 1940-ha. Trapili z ahniu dy ŭ połymia.
«NN»: Kali zirnuć na biełaruskuju palityčnuju scenu, chto damahaŭsia abjadnańnia ziemlaŭ? Chto bačyŭ budučyniu biełarusaŭ u składzie Polščy?
AS: Znoŭ dva pytańni. Na druhoje adkazać ciažka. Chiba što denacyjanalizavanyja biełarusy, pierš-napierš ryma-katoliki, chacieli žyć u polskaj dziaržavie. Denacyjanalizavanyja pravasłaŭnyja biełarusy maryli ab Rasii.
Abjadnańnia biełaruskich ziemlaŭ žadali kamunisty. Viedajučy pra terarystyčny balšavicki režym, ale z uvahi na toje, što ŭ BSSR usio ž miełasia hustaja sietka biełaruskich škoł i praktyčna ŭsie rajonnyja dy abłasnyja haziety vychodzili pa-biełarusku, z uvahi mienavita na nacyjanalnuju kampanientu abjadnańnia Biełarusi chacieli i inšyja levyja. Kali my pačytajem pramovu Antona Łuckieviča na schodzie vilenskaj intelihiencyi paśla prychodu savietaŭ, dyk ubačym, što jon havaryŭ mienavita pra biełaruskuju škołu, biełaruskuju kulturu. Niachaj jany balšavizavanyja, ale hałoŭnaje toje, što jany — biełaruskija. Balšavizm — heta časova, a Biełaruś — navieki.
Bolš składana było chryścijanskim demakratam. Niezdarma adny ź ich pazirali na Litvu, a druhija spadziavalisia, što Niamieččyna złomić chrybiet balšavizmu. Realnaj ža palityčnaj baraćby za adzinstva našaha naroda paśla razhromu Hramady i «Zmahańnia» ŭ Zachodniaj Biełarusi nie było. A z 1936 hoda polskija ŭłady pačali tatalny nastup na biełaruskija palityčnyja i kulturnickija arhanizacyi tolki tamu, što jany — biełaruskija.
«NN»: U vieraśni 1939 pieramahła histaryčnaja spraviadlivaść, kali biełaruskija ziemli byli ŭźjadnanyja?
AS: U vieraśni 1939‑ha adbyłosia toje, pra što polski palityčny kłas papiaredžvali ŭ pieršyja ž hady paśla adnaŭleńnia polskaj dziaržavy. Kab nie stać achviaraj rasijska-hiermanskaj zmovy, Polščy treba było zhurtavać vakoł siabie aljans novych niezaležnych dziaržaŭ: Biełarusi, Łatvii, Litvy, Ukrainy, Čechasłavakii. Naładzić fiederatyŭnyja suviazi z uschodnimi susiedziami palakam raili i brytanskija palityki. Z płanam fiederacyi nasiŭsia i adzin ź lidaraŭ Polskaj sacyjalistyčnaj partyi Miečysłaŭ Niedziałkoŭski, ale šavinistyčnyja i vialikadziaržaŭnyja tendencyi ŭziali vierch.
Ahrarnaja kraina, sialanskaja nacyja chacieła dasiahnuć niemahčymaha.
Praŭda, nie sama, a ŭ apory pierš-napierš na Francyju, jakaja i ŭ franka-pruskuju (1870), i ŭ Pieršuju suśvietnuju vajnu pakazała svaju niazdolnaść supraćstajać Niamieččynie. Ad svaich vialikadziaržaŭnych ambicyj Polšča nie ŭstrymałasia i tady, kali połymia suśvietnaj vajny pierakidvałasia z Afryki (Efiopija) i Azii (japona-kitajskaja vajna) u Jeŭropu. Pierad tym, jak stać achviaraj niamieckaj ahresii, sama Polšča vystupiła ŭ jakaści ahresara. Nielha zabyvać, što ŭ toj čas, jak Niamieččyna ŭviała svaje vojski ŭ Sudeckuju vobłaść, u inšuju čechasłavackuju vobłaść, Ciešynskuju, uvajšło Vojska Polskaje.
«NN»: U miežach BSSR biełarusy zajmieli peŭnyja atrybuty dziaržaŭnaści. Ci mahło takoje być u składzie Polščy?
AS: Nie mahło. Nikoli i ni ŭ jakim razie. Sam prajekt Polskaj Respubliki byŭ u peŭnaj miery revanšysckim.
Samyja śmiełyja ci to haračyja hałovy maryli pra polskuju dziaržavu ad mora da mora, pra miežy 1772 hoda. Jany chacieli realizavać toje, što nie ŭdałosia ździejśnić u kancy XVIII stahodździa — pabudavać polskuju ŭnitarnuju dziaržavu na ŭsim abšary byłoj Rečy Paspalitaj Abodvuch Narodaŭ. Niezdarma ž jany ŭźviali ŭ kult Kanstytucyju 3 maja 1791 hoda, jakaja likvidoŭvała fiederacyju Vialikaha Kniastva Litoŭskaha i Karaleŭstva Polskaha. Asimilatarskaja (jašče kaściuškaŭska-kałantajeŭskaja) prahrama była sfarmulavana premjer-ministram Leapoldam Skulskim: praz 50 hadoŭ vy i sa śviečkaj nie znojdziecie ŭ Polskaj Respublicy biełarusa. Ale i kabiniet Skulskaha (1919—1920) byŭ karotkačasovy, i Polskaja Respublika doŭha nie pratryvała.
«NN»: Praciŭniki daty 17 vieraśnia kažuć pra šmatlikija achviary ŭ vyniku tych padziej. Dyk mo ludskija žyćci važniejšyja za intaresy dziaržavy?
AS: A što kažuć litoŭcy, jakija ŭ kastryčniku 1939 hoda atrymali ad Maskvy ŭ padarunak za zhavorlivaść Vilniu? A zhavarylisia nakont čaho? My vam Vilniu, a vy prymiecie naš abmiežavany kantynhient. Što, nie zdahadvaŭsia litoŭski palityčny kłas, da čaho heta moža pryvieści?
Ci spadziavalisia, što praniasie? Ciapier klanuć saviety za 1940 hod, za stratu niezaležnaści, za šmatlikija achviary. Panovie, za ŭsio treba płacić. U tym liku za Vilniu, Salečniki, Śvianciany, Miedniki i Druskieniki. Taki niaŭmolny zakon historyi. Biełarusy taksama zapłacili kryvioju, potam i ślaźmi za toje, kab Biełaruś praścirałasia kali nie ad Biełastoka da Smalenska, nie ad Vilni da Staraduba, dyk choć by ŭ ciapierašnich miežach. Biełaruskija kostački lažać ad kancłahiera Krakaŭ-Dombie da kancłahieraŭ na Kałymie.
«NN»: Kali my ŭvažajem 17 vieraśnia za pazityŭnuju datu ŭ historyi Biełarusi, dyk mo tady i na asobu Stalina praz pryzmu tych padziej varta zirnuć pa-inšamu?
AS: Stalin vyrašaŭ biełaruskaje pytańnie, jak kazali balšaviki, «poputno». U jaho była inšaja meta — pavieličeńnie kolkaści savieckich respublik,
jak było skazana ŭ sakaviku 1939‑ha na XVIII źjeździe balšavickaj partyi. U 1890‑ch Frydrych Enhiels pisaŭ, što rasijskaja armija pryniesła b u Niamieččynu nie svabodu, a rabstva, nie raźvićcio, a spustašeńnie, nie prahres, a ździčeńnie. Što pahražała Jeŭropie, kali b Stalinu ŭdałosia realizavać svaje płany? Vy viedajecie, što nacysty arhanizavali byli pajezdku byłych sacyjał-demakrataŭ i kamunistaŭ na zavajavanuju terytoryju SSSR, kab pakazać, jak žyvuć ludzi ŭ krainie «pieramožnaha sacyjalizmu»: draŭlanyja chaciny, sałamianyja strechi, łapci i ŭsio takoje inšaje? Vy viedajecie, što Hienrych Biol papravieŭ, kali trapiŭ na Uschodni front i pahladzieŭ, jak žyli savieckija ludzi? Muza historyi Klia lubić paśmiajacca z palitykaŭ. Reakcyjnyja siły inšy raz, sami taho nie chočučy, robiać prahresiŭnyja spravy. Reakcyjaniery Stalin i Hitler ani nie stavili za metu dabro Biełarusi i Ukrainy, ale sam chod padziej zmusiŭ ich zrabić dla našych narodaŭ karysnuju spravu. Voś tolki pytańnie, nakolki razumny i prahresiŭny palityčny kłas u ciapier užo nibyta niezaležnych Biełarusi i Ukrainie.
«NN»: Čamu biełaruskija ŭłady tak ścipła ci ŭvohule nijak nie adznačajuć 80‑hodździe ŭźjadnańnia?
AS: Nie viedaju. Z hetym pytańniem treba źviartacca ŭ dom №38 pa vulicy Karła Marksa ci ŭ tak zvany Pałac Niezaležnaści.
Ja ž źviartaju ŭvahu, što ciapierašniaja ŭłada i 100‑hodździe BSSR źlamziła.
Sam ža dzień 17 vieraśnia ja b nie nazyvaŭ dniom uźjadnańnia, bo nie było biełaruskaj akcyi ni z uschodniaha, ni zachodniaha boku ryžskaj miažy. 17 vieraśnia pravilniej nazyvać Dniom abjadnańnia biełaruskich ziemlaŭ. Termin «abjadnańnie» daje padstavu dumać i tak, i hetak: ci to sami nasielniki hetych ziemlaŭ abjadnalisia, ci to niechta ich abjadnaŭ.
«NN»: Ci treba biełarusam u budučyni śviatkavać 17 Vieraśnia? Ci ŭsio ž heta dzień smutku?
AS: Abaviazkova treba adznačać. Paŭtaraju: adznačać. Z uspaminam pra ludskija achviary, z uspaminam pra toje, što ŭ składzie našaj krainy tak i nie zamacavalisia biełaruskija ziemli na zachadzie i paŭnočnym zachadzie. Z razumieńniem taho, što ŭ nas zabrali častku našych ziemlaŭ na ŭschodzie. I z uśviedamleńniem taho, što historyju nie pierapišaš, nie pierarobiš, što Biełaruś jašče i ciapier nie całkam subjekt mižnarodnych adnosin.
I takoje. Badaj, u kožnym zachodniebiełaruskim horadzie abo miastečku, byłym rajcentry, jość vulica 17 Vieraśnia. Va Uschodniaj Biełarusi vulic z takimi nazvami ja nie sustrakaŭ. A varta było b uhanaravać 17 Vieraśnia ŭ nazvach vulic i płoščaŭ i va Uschodniaj Biełarusi. Što ni kažy, hety dzień dla Biełarusi histaryčny, pamiatny.