Rasija pamiž šalenstvam i śviataściu
Pra film Paŭła Łunhina «Car» pišuć Aleś Kudrycki, Siarhiej Mikulevič, Aleś Pilecki, Andrej Rasinski i Natałka Babina.
Pra film Paŭła Łunhina «Car» pišuć Aleś Kudrycki, Siarhiej Mikulevič, Aleś Pilecki, Andrej Rasinski i Natałka Babina.
Randevu ź Ivanam Žachlivym
Tydzień tamu, siadajučy ŭ ciahnik Minsk — Maskva, ja krychu chvalavaŭsia. Nie skažu, kab heta była bojaź, ale… Nu što moža adčuvać čałaviek pierad tym, jak upieršyniu ŭ žyćci jedzie naviedać słaviana‑azijacki miehapolis, sučasny Vaviłon ź jaho šyračeznymi praśpiektami, pa jakich pralatajuć na svaich čornych limuzinach apryčniki dy bajary fiederalnaha ŭzroŭniu, dzie pa daŭžeznych eskałatarach spuskajucca ŭ čerava mietro zmročnyja ordy hastarbajteraŭ, a z‑pad kołaŭ ciahnikoŭ vyskokvajuć pacuki pamieram z parsiuka? Dzie ŭ kožnym dvoryku viaducca mini‑vojny pamiž sałaŭjami‑razbojnikami ŭ čornych maskach dy kupcami, jakija naiŭna spadziajucca schavacca ad kulaŭ, zaharnuŭšysia ŭ sobalevyja futry ad «Chuha Bos»? U horad, jaki svaim pamieram namahajecca pakazać tabie, što ty — kaziurka, ty — ništo.
Naturalna, rasijskaja stalica vyjaviłasia zusim nie takoj, jakoj jaje maluje niemaskoŭskaje kalektyŭnaje nieśviadomaje.
Nijakich miadźviedziaŭ z bałałajkami dy harełki z samavaraŭ. Maskva choć i bujny, ale davoli spakojny, niesumnienna cikavy i pa‑svojmu pryhožy horad. U architektury Kramla adrazu prahladajecca ŭschodniaja stylistyka, a ŭ chramie Vasila Błažennaha zašyfravanyja reniesansnyja matyvy. Krasnaja płošča, jakaja ŭjaŭlałasia hrandyjoznym placam, u adroźnieńnie ad Kastryčnickaje płoščy Minska padajecca maleńkaj, amal kamiernaj, a maŭzalej Lenina vyhladaje nie vieličnym marmurovym zikuratam, a mizernym pačkam zapałak, pierad jakim mniecca z nahi na nahu achoŭnik, uśmichajučysia svaim dumkam. Ad niama čaho rabić, jon navat źlapiŭ maleńkuju śniežnuju babu, pastaviŭšy jaje na słupok aharodžy pierad maŭzalejem.
Voś tut, u vakolicach Krasnaj płoščy, ja i pabačyŭ upieršyniu Ivana Žachlivaha.
Jon vyjšaŭ ci to z muzieja, ci to z antykvarnaj kramy i skosa, padazrona zirnuŭ na mianie. Pieraapranuŭšysia ŭ kryvavaha cara, navat zvyčajny pradaviec ci ekskursavod pakrysie pačynaje vieści siabie adpaviednym čynam.
Druhi raz ja sustreŭsia ź Ivanam Žachlivym praź niekalki dzion paśla pajezdki, u Minsku.
U zale kinateatra «Biełaruś» nie było anivodnaha pustoha miesca. Na ekranie šalona varočaŭ zrenkami Piatro Mamonaŭ, jaki pieraŭvasobiŭsia ŭ Ivana Žachlivaha ŭ filmie Paŭła Łunhina «Car».
U filmie raskazvajecca pra dva hady caravańnia Ivana Žachlivaha (1566‑1568), jakija prypali na jaho kanflikt ź mitrapalitam Filipam, a taksama na razhar Livonskaj vajny.
Darečy,
kab pakazać vajnu, Pavał Łunhin vybraŭ epizod ź bitvaj za Połack i zrabiŭ heta nadta chitra: režysior apaviadaje nie pra kryvavaje ŭziaćcie Połacka vojskami Ivana Žachlivaha, a pra jaho «abaronu» rasijcami ad biełaruska‑polskaha vojska.Usio pieravaročvaje adzinaja fraza. Voj‑viastun kidajecca ŭ nohi caru z horasnym krykam: «Połack zdadzieny! Palaki zajšli z tyłu, a horad im sam dźviery rasčyniŭ». Rasijskija vajavody, panuryŭšy hołaŭ, viartajucca u Maskvu, dzie car, za jakoha jany zmahalisia, užo vynies im śmiarotny vyrak.
Filip, ihumien Sałavieckaha manastyra, jedzie ŭ stalicu na zaklik cara. Čym bližej da Maskvy, tym bolšaje zadumieńnie vyklikaje ŭ manacha toje, što jon bačyć. Pierad jaho vačyma paŭstaje kryvavy bałahan, masavaje šalenstva z carom na čale. U dziacinstvie Filip i Ivan byli siabrami, i mienavita jaho car pastaviŭ kiravać carkvoj — kab potym zabić, zrazumieŭšy, što toj nie źbirajecca tančyć pad carovu dudu.
Ivan Žachlivy ŭ vykanańni Piatra Mamonava to molicca, to baluje, a jašče ŭvieś čas marmyča, razhłaholstvuje, kryčyć, šepča.
Jon padobny da pačvarnaha razbeščanaha dziciaci, jaki to pałac biez voknaŭ dy bieź dźviarej zbuduje, to lalku na koł pasadzić, to zapłača, to ŭ ładki zaplaskaje. Darečy, Ivanu Žachlivamu nadta cikava bavicca ź dziećmi — jany dla jaho jak cacki, jak talismany, nakštałt nacielnaha kryžyka. Praŭda, kali talisman nie prynosić cudaŭ, car moža jaho i na śmietnik vykinuć. A jašče
jon uvieś čas choča, kab jaho lubili — nie tolki apryčniki, ale i mitrapalit Filip, i narod, i Boh. Dy tolki sam car lubić niazdatny, a malitvy jahonyja — dyjałoh z samim saboj.Ivan Žachlivy padobny da kata i błazna adnačasova. Jahonaja duša nie prosta błukaje — jana mitusicca, niby ŭ kletcy.
Mitrapalit Filip u vykanańni Aleha Jankoŭskaha (heta była jahonaja apošniaja rola ŭ žyćci) — heta simvał carkvy, jakaja ličyć carom Boha, a nie cara — Boham. Jon supraćpastaŭlaje prostuju luboŭ i čałaviečnaść mudrahielistym fiłasofstvavańniam Ivana Žachlivaha, u jakich teałohija miašajecca ź psichapatyjaj. Čym dalej, tym bolš vidavočna, što dla cara nie isnuje inšych ludziej — tolki jon dy Boh, dy i toj nie słuchajecca. Adzin car, zusim adzin.
«Dzie moj narod?» — isteryčna skryhoča zubami, uvieś sčarnieły, Ivan naprykancy filma, kali siadzić adzin pasiarod katavalnaha miastečka. Hałoŭny kašmar despata — pračnucca i pabačyć, što navokał nikoha niama.
Špacyrujučy pa Krasnaj płoščy, ja zaŭvažyŭ na placy niejkuju niedarečnuju kanstrukcyju — ci to kamienny basiejn, ci to trybunu. Z hłybiniaŭ pamiaci ŭspłyła napaŭzabytaja nazva «Łobnaje miesca». Adsiul niekali začytvali carskija zahady — kaho na płachu, a kaho ŭ kajdany. Tut i hałovy adsiakali.
U niekalkich krokach ad Łobnaha miesca — cudoŭny sabor Vasila Błažennaha, jaki, miž inšym, zbudavali na zahad Ivana Žachlivaha. Kažuć, dojlidu paśla vykałali vočy, kab toj bolš nie zbudavaŭ ničoha padobnaha. Tak i staiš pamiž Łobnym miescam dy saboram, u samym sercy Rasii.
***
Car i santechnik
Słužyć tyranu, spadziejučysia jaho vypravić? Niemahčyma!
Pamyłkaj budzie razhladać film «Car» jak histaryčny. Filmy pra cara Ivana ŭ Rasii vychodziać palityčnyja, niezaležna ad žadańnia aŭtaraŭ. Bo Ivan Žachlivy na stahodździ pieradvyznačyŭ šlach raźvićcia Rasii. Pieršy hieapalityk impieryi, jon «prabivaŭ akno» da Bałtyki. Praŭda, u toj raz biełarusy jaho ad mora adkinuli.
Źniščyŭ Kazanskaje chanstva, adkryŭšy šlach da kałanizacyi Sibiry. Pryjadnaŭ viesternizavanuju Naŭharodskuju respubliku i zdušyŭ sieparatyzm.
Dypłamatyčny styl Ivana Vasiljeviča dahetul žyvy ŭ kamientaryjach Pucina pra halštuk Saakašvili, u zajavach Łaŭrova.
Dyj pačutyja ŭ filmie praklony na adras karala Žyhimonta i zdradnikaŭ, «kuplenych na naŭharodskija hrošy», hučać vielmi sučasna. Kali zamianić polskaha karala na amierykanskaha prezidenta, a naŭharodskija hrošy na zachodnija hranty.
Pieršy film pra Ivana IV zdymali pry Stalinu. Pakazać histaryčnuju apraŭdanaść mietadaŭ stalinskaj ułady ŭ im nie vyjšła — sam materyjał paŭstaŭ suprać takoj idei. U časy zastoju byŭ źniaty druhi — kamiedyja «Ivan Vasiljevič mianiaje prafiesiju». Žarciki z relihii, marazm i raspusta načalstva, niekampietentnaść «cara»… Brežnieŭskaja epocha paŭstaje va ŭsioj pryhažości.
Stvaralniki samaha novaha filma pra cara ŭsialak namahajucca syści ad razvažańnia pra sučasnyja prablemy Rasii — nastolki ŭniviersalnaje šekśpiraŭskaje zło ŭvasablaje Ivan.
Heta anty‑Lir: car‑varjat, jaki raspadajecca na čałavieka i ŭładara, kata i jaho ž achviaru, prahmatyčnaha palityka i mistyka.Despatyčnaje ŭ im našmat macniejšaje za asabistaje: «Jak čałaviek ja moža i hrešny, ale jak car — biazhrešny». Chto z dyktataraŭ nie suciašaje siabie toj samaj dumkaj?
Jaho antypody ŭ filmie — vysokaduchoŭny pravasłaŭny mitrapalit Filip i jaho plamieńnik, vajavoda‑patryjot, — sprabujuć vyjhrać u Ivana pa jahonych ža praviłach. Słužać jamu, spadziejučysia jaho vypravić. Ale ich recepty nie lečać. Stanoŭčy vajavoda Kołyčaŭ niabłaha b hladzieŭsia i ŭ rasijskim bajeviku pra čačenskuju vajnu — varta tolki pamianiać uniformu. A Filip usio ratuje dušu cara, zaklikaje «pakajacca», «nie lić kroŭ». Ale car užo daŭno nie čałaviek, a častka dziaržaŭnaj sistemy, jakuju nie razburyš prostaj asabistaj zamienaj. Heta dobra bačna ŭ scenie, dzie śvita etap za etapam apranaje Ivana ŭ carskija šaty.
I skukožany bahamolec pieratvarajecca ŭ hroznaha despata. Car pieramahaje Filipa adnym kiŭkom:
daje dysidentu ŭładu sudzić «vorahaŭ dziaržavy». I Filip hublajecca, nie znachodzić vyjścia z pastaŭlenaj pastki.
Mitrapalit hinie, zdabyŭšy maralnuju pieramohu. Manastyr z manachami, što schavali jaho cieła, palać apryčniki. Dysidencki šlach bolš nikudy nie viadzie. «Tut usiu sistemu mianiać treba», — kazaŭ biezymienny santechnik.
***
Žachlivy čałaviek i hrozny car
U Biełarusi ź jaje amputavanaj histaryčnaj pamiaćciu dla bolšaści nasielnictva jon — piersanaž ź viasiołaj savieckaj kamiedyi, jaki «Astrachań braŭ, a Špaka — nie». Dla tych, chto vyvučaŭ historyju pa knihach Uładzimira Arłova, jon — Ivan Žachlivy, źniščalnik Połacka i zavajoŭnik biełaruskich ziemlaŭ.
Ivan IV Vasiljevič naradziŭsia ŭ šlubie vialikaha kniazia maskoŭskaha Vasila III i Aleny Hlinskaj. Pa baćkoŭskaj linii pachodziŭ z dynastyi Ivana Kality, pa matčynaj — ad Mamaja. Sam siabie Ivan IV ličyŭ naščadkam rymskaha impieratara Aŭhusta.
Jaho zavajovy, u vyniku jakich terytoryja Maskovii pavialičyłasia ŭdvaja, stvaryli pra jaho lehiendy. Miž tym, sam kavarny Ivan amal nikoli nie ŭdzielničaŭ u pachodach.
Siarod nasielnictva VKŁ maskoŭski car Ivan Vasiljevič byŭ viadomy albo jak «Maskoŭski», albo jak «Tyran».
Isnuje mierkavańnie, što Ivan IV byŭ psichična chvorym, čym i tłumačycca jaho žorstkaść. Pieršaha čałavieka jon pryhavaryŭ da śmierci ŭ 13 hadoŭ, adnak heta było chutčej prykmietaj času i mocnaj ułady.
Usio kiravańnie cara Ivana pryniesła mienš achviar, čym adna Varfałamiejeŭskaja noč. Reputacyju car atrymaŭ chutčej ad taho, što nie hrebavaŭ asabistym udziełam u zabojstvach i hvałcie.
Da biełaruskich ziemlaŭ u Ivana było staŭleńnie adnaznačnaje — jany pavinny byli dałučycca da Maskvy. Pryčym nie pa relihijnaj prykmiecie (z carkvoj u jaho byli cierci), a pa histaryčnaj. Vyvodziačysia ad Ruryka, jon ličyŭ svaim abaviazkam «viarnuć» Połack.
Takim jon i ŭvojdzie ŭ našu historyju — zavajoŭnikam.
***
Kažacie, pa‑rusku budzie Žyhimont?
Film nie padaŭsia niejkim praryvam. Jon, kaniečnie, vydzialajecca na fonie rasijskich sieryjałaŭ, što zapałanili teleefir — ale nie bolš za toje. Tryccać hod tamu takija filmy vychodzili ŭ SSSR štomiesiac. Ale da «Siamnaccaci imhnieńniaŭ viasny» abo «D'Artańjana i troch muškiecioraŭ» jon prosta nie daciahvaje.
Paraŭnańnie z «Andrejem Rublovym» Tarkoŭskaha? Tarkoŭskamu, pa‑mojmu, udałosia zmadelavać daŭninu bolš udała. Bo atmaśfieru dalokich časoŭ niemahčyma ŭznavić tolki kaściumami. Zhubna dla histaryčnaha filmu, kali historyju traktujuć z palityčnych i hramadzianskich pazicyj siońniašniaha čałavieka — chaj navat hetyja pazicyi znachodziacca ŭ samym što ni na jość prahresiŭnym rečyščy.
Pra što film? Kažuć, pra ŭzajemaadnosiny ułady i carkvy. Mahčyma, rasijanam hety pasył bolš jasny, a mnie ŭsio ŭ hetym filmie niezrazumieła. Jon dla tych, chto vielmi dobra abaznany ŭ rasijskaj historyi i rasijskaj sučasnaści. A ja rasijskuju historyju ŭžo zabyła (tak i ciahnie skazać — dziakuj Bohu), maje dzieci jaje vyvučać nie buduć. A ad rasijskaj sučasnaści my adździeleny dziaržaŭnaj miažoj — chaj sabie i nie zusim paŭnavartasnaj. Čamu pra heta my majem havaryć?
Kaniečnie, Mamonaŭ, Kuźniacoŭ ci Jankoŭski hrajuć prafiesijna, a voś małodšyja, naprykład, Damaharaŭ, Chaapasała ci Makaraŭ tryvała asacyjujucca z detektyvami i tancami na lodzie.
Što było b cikava mnie, biełaruskaj hladačcy, u historyi časoŭ Ivana Žachlivaha? Naprykład, linija, źviazanaja z uziaćciem Połacku, ale Połack prysutničaje ŭ filmie tolki ŭ vyhladzie aporaŭ mostu, jakija rušacca, kali rasijskaja dziaŭčynka puskaje da ich pa vadzie pravasłaŭnuju ikonu…
Mnie była b cikavaja historyja maci Žachlivaha — Aleny Hlinskaj, čyj baćka i dziadźki uciakli da Maskovii z VKŁ, zdradziŭšy svajmu karalu… Ale ŭ filmie hetaha niama.
Zabaŭna, što ŭ citrach, jakija papiaredničajuć niepasredna filmu, napisana «polski karol Sihizmund, pa‑rasijsku — Žyhimont». Žyhimont — heta, značyć, hučyć pa‑rasijsku?
Jak na mianie, dyk lepš by hetyja miljony dalaraŭ, što pajšli na film, addali tym, chto haładaje zaraz u Afrycy. Ale heta ŭžo niepasredna filma nie datyčycca.
Film dla rasijanaŭ, biełarusam nie zrazumieć.
***
Rasija: pamiž šalenstvam i śviataściu
«Car»
Rasija, 2009, kalarovy, 116 chv.
Režysior: Pavał Łunhin
Roli vykonvajuć: Piatro Mamonaŭ, Aleh Jankoŭski, Jury Kuźniacoŭ, Alaksandr Damaharaŭ.
Žanr: Histaryčnaja trahiedyja
Adznaka: 7 (z 10)
1565 hod. Razhar Połackaj vajny. Car Ivan IV, źlakany ŭjaŭnymi i sapraŭdnymi vorahami, uvodzić apryčninu i zalivaje Maskoviju kryvioju. Mitrapalit Filip, siabra dziacinstva Ivana, uzdymaje hołas za litaść i praŭdu…
Histaryčnaja trahiedyja Paŭła Łunhina praściejšaja za znakamituju stužku Siarhieja Ejzienštejna. Sutyknieńnie dabra i zła padkreślenaje. Śviatło, sonca i kvietki ŭ manastyry; ciemra, płacha i stohny — u katavalni.
Jak hieroi‑panfiłaŭcy, stajać vajavody, baroniačy zachopleny ŭ biełarusaŭ Połack.
Ziamlistyja, karžakavatyja, byccam vykapanyja z hłybiń apramietnaj carskija apryčniki. I aduchoŭlenyja manachi, jakich palać žyŭcom.
Hetaja histaryčnaja stužka i trymajecca na dvuch postaciach — Piatru Mamonavie i Alehu Jankoŭskim.
Tolki Mamonaŭ zdoleŭ niepieraŭzydziena syhrać cara‑paranoika. I tolki Jankoŭski z najvialikšaj aktorskaj mudraściu i pakoraj pakazaŭ na ekranie štodzionnuju žyćciovuju śviataść.
Łunhin raskryvaje nam hałoŭnuju rasijskuju tajnu, zapačatkavanuju ŭ kryvavyja maskoŭskija časy. U krainie, jakaja nat dasiahnieńni zachodniaj cyvilizacyi pieraŭtvaraje ŭ katavalnickija miechanizmy, apošniaja abarona ad samadurstva ŭłady — Boh, jaki dziejničaje praz sumleńnie. A baraćba idzie za čałaviečyja dušy: z kim čałavieky — z carom ziamnym, ci Carom Niabiesnym? I vahajecca Rasija pamiž šalenstvam i śviataściu.
«Dzie moj narod?» — razhublena pytajecca car.
Narod schavaŭsia.