Siońnia naradziŭsia ŭ śviet Syn Božy, Syn Čałaviečy!
Pasłańnie Mitrapalita Minskaha i Słuckaha Fiłareta Patryjaršaha Ekzarcha ŭsiaje Biełarusi.
«Pramudraść zbudavała sabie dom, vyciesała siem słupoŭ jaho… jana skazała: "
…pakińcie nierazumnaść, i žyvicie, i chadzicie šlacham rozumu» (Pram. 9: 1, 7).
Uźlublenyja archipastyry, pastyry, manachi i ŭsie viernyja dzieci Biełaruskaj Pravasłaŭnaj Carkvy!
Z hłybini biblejskich časoŭ hučyć zaklik Boha da čałavieka — iści šlachami iściny i ździajśniać padarožža svajho žyćcia šlachami rozumu.
Mahčyma, chtości ŭsprymie hetyja słovy tolki jak litaraturny vobraz, pyšnuju frazu, jakaja amal nie maje adnosin da paŭsiadzionnaha žyćcia i štodzionnych prablem. Ale heta nie tak! Bo siońnia my śviatkujem padzieju, jakaja dla kožnaha čałavieka raskryła dakładny i jasny sens hetaha Božaha zakliku.
Siońnia naradziŭsia ŭ śviet Syn Božy, Syn Čałaviečy! I Jon śviedčyŭ pra Siabie tymi samymi słovami i vobrazami, jakija sychodzili z vusnaŭ Jaho Niabiesnaha Ajca:
«Ja — šlach, i iścina, i žyćcio: nichto nie prychodzić da Ajca inakš, jak praź Mianie» (In. 14: 6).
Śviet ludziej, u jakim zaźziała Viflejemskaja zorka Spasiciela, žorstki i samanadziejny. Ale hety śviet zdolny źmianiacca, kali zvarot da dabra adbyvajecca ŭ čałaviečych sercach.
Naradžeńnie i ziamnoje słužeńnie Hospada Iisusa Chrysta, Jaho słovy i malitvy, samaachviarny podźvih i ŭvaskrasieńnie ź miortvych stali nie tolki natchnialnym prykładam dla chryścijan usich časoŭ i narodaŭ. Jevanhielskaja historyja i jevanhielskaje vučeńnie raskryli pierad čałaviečym rodam samyja padrabiaznyja nastaŭleńni i parady, pieraściarohi i navat pradkazańni adnosna taho, jak zrabić svajo žyćcio paŭnavartasnym nie tolki ŭ ziamnym vymiareńni, ale i ŭ bieśśmiarotnaj viečnaści.
Dziciatka Iisus naradziŭsia ŭ piačory, dzie ŭ niepahadź haspadary trymali svaich aviečak. U Viflejemie, kudy Śviataja Siamja prybyła dla pierapisu nasielnictva Rymskaj impieryi, joj nie znajšłosia miesca ni ŭ pierapoŭnienym zajeznym domie, ni ŭ domie ludziej, jakim naležała piačora. Adnak heta nie było vinoju albo śviedčańniem žorstkaści sercaŭ žycharoŭ horada. Naadvarot: tajna naradžeńnia čałavieka ŭ śviet zaŭsiody patrabuje adasoblenaści dla maci, a ŭ šumnym horadzie i sapraŭdy nie było miesca bolš prydatnaha.
Ale jak dzivosna i pravidencyjna ŭładkavała Božaja Pramudraść dom dla Novanarodžanaha Bohadziciaci Chrysta! Pavodle padańnia, u noč Rastva ŭ piačory adkryłasia krynica; tut byli jaśli i zbožža. I kali maleńki Iisus, spavity, byŭ pakładzieny Pračystaju Maci ŭ hetuju chlebnuju kałysku, tady zamknułasia suviaź časoŭ: u «horadzie chleba», jak pierakładajecca słova «Viflejem», u jaślach, napoŭnienych chlebam, uźloh «chleb žyvy, jaki syšoŭ ź nieba» (In. 6: 51).
Pramudraść stvaryła dla siabie daskanały dom, zasnavany na Tajnach, jakija raskryvajucca i robiacca zrazumiełymi i dastupnymi ŭžo nie dla vuzkaha koła abranych, a dla kožnaha čałavieka. Hety dom my nazyvajem Carkvoju Božaju — Chrystovaj Carkvoj, jakaja stvorana Boham dla ludziej i składajecca ź ludziej, i Zasnavalnik jakoj — Syn Božy, Syn Čałaviečy.
My majem cudoŭnuju tradycyju ŭładkoŭvać kaladnyja viarciepy ŭ chramach i ŭ damach, u carkoŭnaprychodskich škołach i naohuł paŭsiul, dzie ludzi radujucca Raždžastvu Chrystovamu. Ale davajcie praciahvać hetuju tradycyju i ŭ paŭsiadzionnym žyćci, uładkoŭvajučy našy siemji i našy damy jak miescy znachodžańnia Boha. Davajcie ŭvasablać Viflejemskuju śviatyniu ŭ svaim žylli i ŭ svaich siemjach, dzie nie budzie miesca ni śmiećciu, ni sprečkam; dzie śviatło Raždžestvienskaj zorki aśviatlaje słovy i dumki; dzie bahaviejnaja cišynia lubovi i ŭvahi da čałavieka nie padmieńvajucca šumam pustasłoŭja i buraju pažadnaściaŭ.
Haspodź naš Iisus Chrystos skazaŭ, što «nie pryjdzie Carstva Božaje prykmietna, i nie skažuć: «voś, jano tut» ci: «voś, tam». Pry hetym Spasiciel z asablivaj nastojlivaściu padkreśliŭ, kažučy Svaim surazmoŭcam: «…voś, Carstva Božaje ŭnutry vas» (Łk. 17: 20–21).
A heta aznačaje, što daskanały dom našaha žyćcia — mara kožnaha čałavieka pra siamiejny ačah, pra ŭłasnaje prastornaje i ŭtulnaje žyllo, pra nieparušnaje baćkoŭskaje łona — pačynajecca nie z kredytaŭ i nie z prajektaŭ, a z bolš ćviordaj asnovy. Uvasableńnie hetaj mary ŭ žyćcio pavinna pačynacca z rašučaści ŭdaskanalvać svaju asobu, uładžvać svaje adnosiny ź blizkimi i dalokimi ludźmi, raźvivać uzajemaadnosiny z Boham pa zakonach Taho, Chto stvaryŭ uvieś hety bačny i niabačny śviet, — pa zakonach Samoha Tvarca.
Bo, pa sutnaści, nichto ź ludziej nie źjaŭlajecca haspadarom svajho žyćcia, i ŭsie my tolki dojlidy pa ŭźviadzieńni chrama svajoj dušy i svajho losu. Kaho nam vinavacić, kali ŭ hetaj jakaści my byvajem chłuślivymi i niesumlennymi, lanivymi i niedapytlivymi, samanadziejnymi i žorstkimi? I chto vinavaty, kali chramy našych sercaŭ u vyprabavańni akazvajucca ŭbohimi chacinami, i źniešnija fasady nie mohuć schavać unutranaj spustošanaści? Sapraŭdy horki prykład čałavieka, na jakim spraŭdžvajecca papiaredžańnie Tvarca: «Kali Haspodź nie zbuduje dom, to marna pracujuć budaŭniki jaho» (Ps. 126: 1).
Uźlublenyja braty i siostry! Mnie chaciełasia b padmacavać svaju dumku prykładam z našaj ahulnaj historyi. Sioleta spaŭniajecca 850 hadoŭ z taho dnia, kali prapadobnaja maci naša Jeŭfrasińnia, ihumieńnia Połackaja, uniesła vyrableny pa jaje błahasłavieńni ŭzdźvizalny kryž u
Ci dumała jana ŭ toj čas, što praciahvaje spravu roŭnaapostalnaha kniazia Uładzimira, stvarajučy duchoŭnuju asnovu Biełaj Rusi, — asnovu, na jakoj budzie ŭzrastać i ŭmacoŭvacca šmatviakovaja historyja biełaruskaj duchoŭnaści i dziaržaŭnaści, nacyjanalnaj kultury i samabytnaści?
Ci pradbačyŭ majstar Łazar Bohša, pracujučy vosiem z pałovaj stahodździaŭ tamu nad Połackim kryžam, što na miažy XX i XXI stahodździaŭ jaho šedeŭr budzie ŭznoŭleny jak simvał histaryčnaj, relihijnaj i dziaržaŭnaj hodnaści biełaruskaha naroda?
Ci dumaŭ dojlid Iaan, bačačy vidavočnuju dapamohu Božuju ŭ budaŭnictvie
Kožny ź ich i jašče sotni i tysiačy rupliŭcaŭ nivy Chrystovaj pakorliva i nastojliva ździajśniali spravu svajho žyćcia, da jakoj byli zaklikany, i płady hetych spraŭ znajšli bieśśmiarotnaść jašče ŭ ciapierašniaj ziamnoj historyi.
Uspaminajučy ich śviatyja imiony, my zaklikajem da asablivaj adkaznaści za dziejańni siońniašnich dzion. My budujem naš ahulnanacyjanalny dom i kłapocimsia pra jaho los u prastory doma ahulnasłavianskaha, ahulnajeŭrapiejskaha i ahulnačałaviečaha. Jakim jamu być, zaležyć ad duchoŭnaj i hramadzianskaj jakaści tysiač i miljonaŭ damoŭ i siemjaŭ suajčyńnikaŭ našych, ad pryhažości chramaŭ duš našych i nabožnaści abicielaŭ sercaŭ našych.
U dziejsnym uśviedamleńni hetaha zaklučajecca pramudraść nacyjanalnaha domaŭładkavańnia. I na ahulnanarodnym, i na asabistym uzroŭniach adnolkava važnym zastajecca abiacańnie Taho, Chto naradziŭsia siońnia ŭ Viflejemie — Hospada našaha Iisusa Chrysta: «Chto lubić Mianie, toj vykanaje słova Majo; i Ajciec Moj uźlubić jaho, i My pryjdziem da jaho i abiciel u jaho stvorym» (In. 14: 23).
Sardečna vitaju z Rastvom Chrystovym usich vas, darahija braty i siostry! Kaladnyja dobryja pažadańni nakiroŭvaju suajčyńnikam našym, jakija znachodziacca za miežami biełaruskaj Ajčyny, i śviedču pierad usim chryścijanskim śvietam vialikuju radaść adkryćcia praz Raždžastvo tajny Promysłu Božaha: «Słava ŭ vyšnich Bohu, i na ziamli mir, u ludziach dobraja vola!» (Łk. 2: 14).
FIŁARET,Mitrapalit Minski i Słucki,
Patryjaršy Ekzarch usiaje Biełarusi.
Rastvo Chrystova,
2010 / 2011 hh., Minsk.