U Sankt-Pieciarburhu pastavili opieru-mitynh pra Pucina i Krym. VIDEA
Opierny režysior Juryj Alaksandraŭ nie chavaje svajoj hramadzianskaj pazicyi: «My Krym adstajali, jon naš, i my nikomu jaho nie addadzim».
Svajo staŭleńnie da krymskich padziej Juryj Alaksandraŭ vyrašyŭ vykazać praź śpiektakl. Spačatku jaho płanavałasia pakazać na Pałacavaj abo na Krasnaj płoščy.
U scenaryi hetaha prajekta była prapisana rola dla Uładzimira Pucina. «U kulminacyi pavinien byŭ vyjści Uładzimir Uładzimiravič, raskazać pra svaju pazicyju, adkazać na pytańni, jakija my jamu zadadzim», – pryznavaŭsia Alaksandraŭ.
Ale čynoŭniki nie śpiašalisia z dazvołam. Dyj Pucin nie znajšoŭ času.
Tamu premjeru pieranieśli na scenu teatra «Sankt'-Pietierburh' Opiera», jaki ŭznačalvaje režysior. Vyrašyłasia i pytańnie z Pucinym.
«Byŭ uviedzieny piersanaž, pratatyp Uładzimira Uładzimiraviča, jakoha hulaje artyst Mikita Zacharaŭ, pa svaim tempieramiencie vielmi padobny da prezidenta», – kaža Alaksandraŭ.
U jakaści asnovy dla opiery «Krym» Alaksandraŭ uziaŭ tvor «Sievastopalcy». Jaho aŭtar, łaŭreat Stalinskaj premii Marjan Koval u svoj čas adznačyŭsia udziełam u ckavańni Šastakoviča.
U opiery try častki. U pieršaj padziei razhortajucca ŭ siaredzinie XIX stahodździa, padčas Krymskaj vajny. Druhaja pryśviečana padziejam Druhoj suśvietnaj. Dziejańnie treciaj častki adbyvajecca ŭ naš čas.
Pratatyp Pucina kaža pra adnu ź jeŭrapiejskich krain, jakaja pretenduje na Krym: «No źvieŕ kovarien, nienasytien, zoł. I moŝ jeho, tomiaś v zabvieńje, kriepła. Ohniem on borietsia za d́javolskij priestoł, žiełaja prievratiť živoje v horstku piepła».
Raptam pačynajucca streły. Na scenu vybiahajuć dzieci, jakija abdymajuć «Pucina» i prosiać jaho ab ratavańni.
Hałoŭny hieroj vyciraje joj ślozy i źviartajecca da hledačoŭ, jakija ŭvasablajuć žycharoŭ Kryma.
Kab nie hublać čas na dyskusiju, abmierkavańnie adbyvajecca ŭ formie refierendumu (tym bolš, žanr śpiektakla paznačany jak opiera-mitynh): «Naroda nieždannaja bieda nam razryvajet dušu…». Mikrafon nakiravany ŭ bok aŭdytoryi, jakaja choram kryčyć – «Da!».
Nastupnaje pytańnie: «Chto moža zabaranić rodnuju movu?». «Jana našaja śviatynia…?» – zapytvaje «Pucin» – i čuje stanoŭčy adkaz. A voś «otviet zaokieanskim hostiam», zrazumieła, inšy – «niet!».
Paśla čarnamorskija maraki praśpiavajuć aryju, dzie buduć radki «narodnyj hniev obrušim na vraha, prišli domoj my navsiehda!». A ŭ finale chor źvierniecca na hieroja, jaki ŭvasablaje Pucina: «Vaźmicie nas z saboj!». Što ž jašče jamu zastajecca zrabić?
Kamientary