recenzii
Pabužža naša i nia naša
Karobuškina T. Nasielnictva Biełaruskaha Pabužža Ch—CHIII st. — Miensk: Biełaruskaja navuka, 1999. — 128 s.: ił. — Nakład 450 as. ISBN 985-08-0095-Ch
Pabužža — rehijon asablivy ŭ Biełarusi, bo zdaŭna šmat chto z daślednikaŭ sumniavaŭsia, a ci Biełaruś heta ŭvohule. Zachodniaje Paleśsie nie ŭklučaŭ u miežy «biełaruskaj vobłaści» akademik Ja.Karski, za im tak rabili inšyja, a voś M.Daŭnar-Zapolski ćviorda trymaŭsia taho, što hety rehijon — biełaruskaja etnahrafičnaja terytoryja. Kab krychu razabracca ŭ hetaj prablemie, pasprabujem zazirnuć u minułaje rehijonu. Bałazie vyjšła kniha Taciany Karobuškinaj pra archiealohiju Biełaruskaha Pabužža (a jaho ličać častkaj Zachodniaha Paleśsia).
Akazvajecca, tut nam archiealohija nie daradčyk, i pryčynaj tamu pazycyja, zaniataja aŭtaram. Bo T.Karobuškina admoviłasia razhladać u knizie «biełaruskaje pytańnie» što da rehijonu. I nia tolki jaho.
Što takoje Biełaruskaje Pabužža? Basejn Buha na terytoryi Respubliki Biełaruś, — adkaža kožny. A jak histaryčny rehijon? Na žal, aŭtar nie dała adkazu na druhoje pytańnie, dy j papiaredniaje vyznačeńnie adsutničaje. Skroź u knizie termin «Biełaruskaje Pabužža» zamianiajecca na «Siaredniaje Pabužža», što niekalki inšaje. Siaredniaje Pabužža, moža, i ŭ Polščy jość. Ale źvierniemsia da historyi rehijonu, jakaja ŭ manahrafii adsutničaje. Pabužža ŭ CHII—CHIII st. uvachodziła ŭ Vałynskaje kniastva, i dla niekatorych historykaŭ heta było dokazam taho, što žyli ŭ Zachodnim Paleśsi vałynianie (čytaj: ukraincy). Hety arhument u knizie T.Karobuškinaj zastaŭsia nierazhledžany, a značyć, i nieabvierhnuty. Archiealahičnyja dokazy taho, što ŭ Pabužžy žyli vałynianie, taksama ŭ manahrafii nia vykładzienyja. Dla inšych słavianskich hrupovak miesca ŭ Biełaruskim Pabužžy aŭtar taksama nie znachodzić. Prasočvajucca niejkija ślady mazaŭšanaŭ, ale, maŭlaŭ, nia hodnyja viery.
Abviarhajucca pravy na rehijon i niesłavianskich plamionaŭ. Praciahły čas Pabužža ličyłasia apiryščam tajamničych jaćviahaŭ, vajaŭničaha bałckaha plemia. Za apošnija paŭstahodździa na karyść hetaha pohladu naźbirali dokazaŭ i archieolahi. I značnaje miesca ŭ knizie adviedziena baraćbie z hetymi arhumentami. Zhodna z teoryjaj aŭtara, naša Pabužža — kraj spakon (prynamsi z Ch st.) dryhavicki, a značyć — «biełaruski». Sučasny «ŭkrainski» kalaryt Pabužža zastaŭsia nierastłumačanym.
Niedzie ź siaredziny knihi ŭźnikaje novaja tendencyja. Kali sprava dajšła da razhladu haradoŭ, to akazałasia, što ŭ Biełaruskim Pabužžy ŭ Ch—CHIII st. ich miełasia zusim mała: Bieraście i... bolš ničoha (bo Kobryń i Kamianiec jašče nie kranała rydloŭka archieolaha). Musić, tamu, kab raździeł pra harady vyhladaŭ bolš hodna, aŭtar źviarnułasia da Polskaha Pabužža (sučasnaha), padaravaŭšy biełarusam Drahičyn-nad-Buham (u knizie skroź Drahičyn Nadbužny) i Mielnik, jakija ŭ svoj čas naležali vałynskim kniaziam. Na žal, aŭtar nie pajšła jašče dalej pa ciačeńni Buha i nie dasiahnuła razhladam horadu Nura, jakim u CHII st. karotki čas vałodaŭ mienski kniaź Uładzimier Vaładaravič (niapeŭnaja źviestka historyka XVIII st. Vasila Taciščava, jakaja čakaje padrabiaznaha razhladu sučasnych daślednikaŭ). Takim čynam, Biełaruskaje Pabužža prasunułasia ŭ miežy sučasnaj Polščy, ale čamuści nie va Ŭkrainu. Ukrainie ŭvohule ŭ knizie nie paščaściła, nie zvažaj na toje, što tam lažyć Vierchniaje Pabužža. Pa staroj archiealahičnaj zaviadzioncy archieolahi šukajuć analahi znojdzienym u čas raskopak rečam. Rečy, analahičnyja bieraściejskim, trapilisia pry raskopkach inšych biełaruskich haradoŭ, analahi adšukanyja aŭtaram siarod archiealahičnaha materyjału Vialikaha Noŭharadu, ale znachodki ź Biełaruskaha Pabužža ni razu nie paraŭnoŭvalisia z ukrainskimi materyjałami. Jość padazreńnie, što jany vielmi blizkija. Nu, ukraincam aŭtar nie daje viery, heta było zrazumieła i raniej.
A ŭvohule kniha dosyć tradycyjnaja dla savieckich archiealahičnych manahrafijaŭ. Tak jany pisalisia i 50 hadoŭ tamu. Pry raskopkach znojdzienyja abrezki skury — značyć, było ŭ haradach šavieckaje ramiastvo, znojdzienyja nažy — značyć, raźvivałasia kavalstva, znojdzieny nadpis na kaścianoj troncy naža — značyć, vielmi vysokaj była piśmiennaść. Ździŭlaje aryfmetyčnaja zadačka: Kamianieckuju viežu pačali budavać u 1276 hodzie, muravali 12 hadoŭ, i voś «užo 606 hadoŭ na piasčanym uzvyšeńni levaha bieraha Lasnoj staić hety farpost...» Ad čytača, peŭna, patrabujecca znajści, dzie tut pamyłka. A Boh jaje viedaje. Čytańnie knihi abciažarana admietnaj rysaj — častym propuskam słoŭ i lahičnych kavałkaŭ, tamu majem frazy typu: «archiealahičnyja materyjały kanca 80-ch — pačatku 90-ch hadoŭ našaha stahodździa śviedčać...» Kamu ciažka prabiracca skroź takija nietry, moža źviarnucca prosta da papiarednich manahrafijaŭ na temu rehijonu: «Kurhany Biełaruskaha Pabužža ŭ Ch—CHIII st.» (1983) i «Biareście» (1985). Novaha ŭ knizie niašmat.
Valery Paźniakoŭ
Kamientary